Všedná Depresia

Autor: Dušan Chudo | 29.4.2013 o 5:16 | Karma článku: 8,61 | Prečítané:  364x

Neustále, v akej si sínusoide, obdobie relatívneho šťastia a potom úpadok do depresie. Padnem, a len si tam tak hoviem. Kde je môj pekný jednoduchý život? Som v ňom a samotná jednoduchosť a jednotvárnosť sú príčiny smutnej duše ?   Je to moja nesplnená túžba po dobrodružstve, chcenie odtrhnúť sa z okov morálnosti a mravnosti. Urobiť niečo nad čím sa budú staré panie idúcky z kostola rozhorčovať.  Upadnúť do ničoty, do mravnej priepasti, na okraj dobrého. Prestať byť správny, slušný, stať sa netvorom. Netvorom, ktorého každý nosí v sebe. V takom cynizme žiť ,ktorého sa budem báť, ktorému sa budem zaliečať, nech mi dá už pokoj. Bez náznaku svedomia, bez pút ktoré ma držia spútaného. Zažiť silnú emóciu, niečo obrovské čo ma pohltí, kde sa budem zvíjať v extáze. Darmo, nech je tá extáza bolestivá, ukrutná, nech mi rozožerie moje srdce, nech mi požuje dušu a vypľuje na chodník, kde mi ju ešte podupete, vy moralisti.  Ale nech nie, čo cítim.  Silný ohromujúci cit, ktorý ma vytrhne zo všedností.

Ale kde to. Žiť vo všednosti ako by som ani nežil. Rudolf Sloboda  napísal „ som zabitý človek“.

Je to tak, som zabitý človek? to sa so mňa stalo. Chodiaca mŕtvola. Niekto, o koho nikto ani len nezakopne. Skurvený prízrak, vyblednutá troska. Každá farba v mojom živote je matná, nevýrazná, splývajúca s hmlou. Neustále prešľapujem na mieste, nahováram si, že bude lepšie, že sa niečo zmení. Všetko však zostáva, nič sa nemení.  Môžem racionalizovať, odôvodňovať , kecať o tom čo je správne, ako to v mojom živote vyzerá. Nepomôže mi to, je to nanič.

Žiadam len odvahu, odvahu pre seba, ktorá mi pomôže povstať zo všedností. Vytrhne  ma z nečinnosti a priblíži ma bližšie k životu. To bahnenie v tej lenivej, nudnej, všednej depresii ma ubíja, som pritlačený medzi dvoma stenami a nemám sa kde pohnúť, Nemám kde ujsť . Nech sa akokoľvek zapieram, napínam svaly, stena sa ani nepohne. Neviem tú stenu odsunúť. A ja sa potom, zaraz cítim ešte skľúčenejší, ešte nemohúcnejší, uvedomujúc si moje uväznenie, moju nemohúcnosť. Rozleje sa po mojom tele panika a strach, ktoré budú neustále ukazovať na steny.

A aby nemohúcnosť nebola taká jasná, taká viditeľná, prestanem začas tlačiť steny. Prestanem sa namáhať aby som niečo zmenil, aby som po neúspechu neupadol do viditeľnej pravdy, ktorá mi otvára oči, ktorá je dôkaz bezmocnosti.

A možno stačí len vykročiť a steny by sa rozostúpili.  Som však ochotný a schopný vykročiť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami, ktoré pripravuje Národná banka.

DOMOV

Pavlis sa v novej funkcii teší luxusnému autu i debetnej karte

Exminister hospodárstva šéfuje Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo.


Už ste čítali?