Poschodový vláčik

Autor: Dušan Chudo | 25.4.2013 o 0:12 | (upravené 25.4.2013 o 0:19) Karma článku: 8,34 | Prečítané:  504x

Z Bratislavy do Trnavy a späť začali premávať poschodové vláčiky. Nie sú síce na každej linke, ale je ich pomerne dosť.  Keď stojím na stanici a čakám na vlak, s napätím očakávam či budem mať to šťastie a na koľaj sa zaradí poschodový vláčik. Malá radosť, keď ho zbadám prichádzať. Hneď začnem naháňať dvere aby som prvý naskočil a už aj mohol vyberať tie najlepšie miesta.  Zásadne vždy prejdem po schodoch a sadnem si hore. Pohodlne sa usadím a už  sa môžem pozerať pekne zhora na ľudí na nástupišti.  Vlak sa pohne a čaká ma 45 minútová jazda vláčikom z Trnavy do Bratislavy.

 

Sedieť a viezť sa poschodovým vláčikom vo mne prebúdza prostú detskú radosť.  Ako by sa mi splnil malý detský sen. Ako si hravo, infantilne hoviem na sedačke.  Všetko sa mi zdá milšie lepšie. Tichý chod a jemné vlakové pohúpavanie.  Pozriem cez veľké okná a iba sa nechám unášať obrázkami premietajúcimi sa pred očami. Aj keď som milovníkom lesov , ktorých si  na tejto trati veľa neužijem, mám sa na čo pozerať. Zelené lúky, tmavé zorané  polia, kde tu niekde prebehne zajac. Kŕdeľ  tmavých vtákov sediacich  na  poli, hľadajúcich potravu. Srnčia zver pasúca sa na zelenej lúke vedľa remízky v jarnom rozpuku.  Aj keď sa vraciam večer, slnko ešte stále na mňa pokukuje  s poza ďalekého obzoru.  Z každého obrázku hľadiaceho z veľkého okna mám radosť.  Toto  veru  nevidím hľadiac z našich vláčikov prechádzajúcich tmavým lesom.

V prostoduchosti sa viem až priam  neskutočne vyvyšovať nad ostatnými sediacimi v spodnej časti vlaku. Alebo ľuďmi na nástupišti, ktorí  musia do hora dvíhať hlavu aby ma zbadali. Tam sa cítim mocnejší, sebavedomejší, nikto sa mi nemôže rovnať.  Raz plný vlak ma donútil sadnúť si na prízemie vlaku.  Ľudia z nástupišťa mi hľadeli priamo do očí, alebo ma zazreli  pohľadom dolu. Všetka zázračná sila poschodového vláčiku bola preč. Teraz sa mi vysmievali ľudia chichúňajúci sa z hora.   Ako by sa všetko zmenilo, slnko prestalo svietiť, a na oblohe sa zamračilo. Veselé obrázky zosmutneli. Už som si nevedel tak vychutnať  tú tichú pokojnú jazdu s blaženým úsmevom. Mohol som sa však ponoriť do depresie a tam si hovieť, až kým brzdy nezaškrípu v Bratislave.

Tak či tak cestu poschodovým vláčikom môžem  každému  len odporučiť.  Hlavne tým, v ktorých drieme malé dieťa, ktoré sa chce radovať z maličkostí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Návrat Ščurka z basy k hokeju: vražda, klamstvá aj podozrenie z korupcie

Pôvodne mu hrozilo až 20 rokov. Prečo dostal hokejista Ščurko za brutálnu vraždu rozhodcu Mareka Liptaja len mierny trest.

SVET

Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie. Má už 226 obetí

Tisíce ľudí utekali ulicami, padali aj budovy. Medzi obeťami sú aj deti.

ŠPORT

Saganov debut na MS: žalúdočné problémy a hnev

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?